Trondheim, Norway 2017

Krátky popis môjho výletu do mesta Trondheim v Nórsku, kde som bol navštíviť môjho kamaráta Adama, ktorý tam bol na semester na Erazme. Tu sú fotky z výletu a z chaty.

Štvrtok 16.11.

Cesta sa začala mrazivým ránom u mňa doma v Sučanoch. Musel som odpochodovať na železničnú stanicu. Dozvedel som sa, že niektoré lampy u nás reagujú na pohyb - keď idete okolo, tak sa vypnú. Osobným vlakom som sa odviezol do Ružomberka, kde som mal prestúpiť na LeoExpress autobus v smere Kraków.

Autobus mal 20 minút meškanie. Keď konečne prišiel, tak sa ukázalo, že to nie je autobus, ale mikrobus. Okrem mňa išiel až jeden cestujúci. Začala sa bláznivá cesta po slovenských a poľských cestičkách. Šofér sa asi snažil dohnať meškanie. On aj ďalší cestujúci boli poliaci, takže si spolu celou cestou rapotali. Ja som samozrejme nerozumel ani slovo.

Nakoniec som sa nejakým zázrakom dostal až na letisko. Mal som asi dve a pól hodiny čas. Prešiel som letiskovou kontrolou bez akýchkoľvek problémov. Nepotreboval som žiadny doklad okrem palubné lístka ako skoro vždy, keď človek cestuje v rámci Schengenu. Zohnal som si jedlo a vodu, čítal knihu a potuloval sa po letisku. Čas mi celkom ušiel a ani som sa nenazdal, už som sedel v lietadle.

Let trval 2 hodiny a 20 minút. Mal som miesto pri okienku, takže som si mohol vychutnávať krásne výhľady. Po čase však človek už vidí iba oblaky zhora a žiarivé svetlo zo Slnka. Preto som prevažne čítal. Ako sme sa už blížili do cieľa, zrazu sa začalo stmievať a pribudlo oblačnosti. Tesne pred pristátím už bola pomerne tma a úplne zamračené, dokonca trochu pršalo. V ostávajúcom šere som ešte videl obrysy krajiny pod sebou. Jasne som rozoznal jazerá, ku ktorým sme s Adamom mali naplánované ísť. Ich tvar bol nezabudnuteľný. Videl som teda, že tam, kam sa chystáme, je už dávno sneh.

Po pristáni som si zapol mobilné pripojenie, aby som mohol napísať Adamovi. Pripojil som sa normálne na dáta a dohodol sa s ním, kedy a kde sa stretneme. Mal som ísť na autobus Værnesekspressen, ktorý ma vezme priamo k miestu, kde Adam býva. Cesta ma stála 100 NOK (nórska koruna, 10 NOK = 1 €). Napriek tomu, že už bola tma a trochu daždivo, autobus vôbec nebolo problém nájsť, bol hneď pred východom z letiska. Dalo sa platiť kartou. Zaujímavé bolo, že poťahy na sedačkách v autobuse mali taký ten úplne typický vzor, ako býva aj u nás.

Cesta trvala asi 50 minút a išli sme pomerne dlho tunelmi, z ktorých mnohé boli pod úrovňou mora (to som sa dozvedel až neskôr). V autobuse sa mi však stala nepríjemnosť s mobilom - odrazu mi pripojenie na O2 nefungovalo a tesne predtým mi prišla SMS, že vás kredit klesol na 0€. Takže som musel Adamovi normálne volať (z Orangeu), čo som samozrejme predplatené nemal. Inak cesta prešla bez komplikácií. Moc som toho z Nórskej krajiny nevidel, keďže bola už noc.

Keď som už mal vystupovať tak som si neuvedomil, že každá zastávka bola na znamenie. Navyše šoférka vždy iba niečo zamrmlala po nórsky, takže som si nebol istý, aká zastávka nasleduje. Takže som zrazu iba videl, ako ideme okolo zastávky, kde postava Adam. Tak som vystúpil na ďalšej. Bola tam zima, ľad a tma. Zvítali sme sa a išli na ubytko.

Býval na internáte, kde 4 samostatné izby mali spoločnu kuchyňú a kúpeľňu. Samotné izby boli zamykateľné. Zvyšok večera sme už iba rečnili, riešili sme moju diplomovú prácu, s ktorou som potreboval jeho pomoc. Ešte som sa dozvedel, že v tom O2 som mal kredit mínus 55€ ! Volal som na infocentrum, no nevedeli mi povedať prečo, vraj mám zavolať ráno. Takže sme išli spať, čím sa započal môj spacákový maratón. Mohol som spať na gauči v kuchyni. Boli tam vlastne dva, no oba celkom krátke a príliš mäkké na spanie. Takže som spal v Adamovej izbe na koberci, karimatke a v spacáku.

Piatok 17.11.

Zobudil som sa rozlámaný z tvrdej zeme, ale aspoň vyspatý. Deň som začal s komunikovaním s O2, kde im celkom dlho trvalo zistiť, čo sa stalo. Nakoniec sa ukázalo, že urobili chybu a podali to na reklamáciu. Vraj to môže trvať až 30 dní. Takže internetový balík, ktorý som si predplatil kvôli Nórsku som vôbec nevyužil.

Pre obedom sme šli s Adamom do mesta. Cestou sme sa stavili v jeho škole, kde vyzdvihol kľúče od chaty, na ktorú sme mali večer ísť. Takýchto chát univerzita vlastní viacero a prenajímajú ich študentom za pomerne nízke ceny s tým, že študenti sa o ne musia zodpovedne starať.

Potom sme v krátkosti prešli centrum mesta, boli sme aj v prístave. V obchode na ryby sme kúpili akúsi rybu, ktorú sme si plánovali upiecť na večeru na chate. Nazad sme sa odviezli autobusom a Adam urobil obed.

Okolo štvrtej sa vrátil zo školy Poliak Pawel, ktorý mal auto a mal nás vziať na chatu. Predtým sme si išli ešte nakúpiť jedlo do neďalekého obchodu, kde sme stretli aj štvrtého člena našej výpravy - Čecha Petra. Nakúpili sme, všetko zbalili do auta a vyrazili.

Cesta nám trvala asi hodinu. Bola tma a cesty ďalej od mesta zľadovatelé, ale aspoň posypané. Aj tak to bola dobrodružná jazda, takmer žiadne autá, žiadny ľudia, sem-tam nejaký dom. Nakoľko Pawel býva v Trondheime už pár rokov, tak celkom poznal okolie a trafili sme tam bez problémov. Občas si nebol úplne istý, ale vyšlo to. Podľa pokynov na stránkach tej chaty sme mali prísť po istú križovatku, kde začínala príjazdová cesta na chatu. Tam sme mali odstaviť auto a ísť pešo. Pawel však ani nezaváhal a stočil auto na príjazdovú cestu. Táto už však vôbec nebola udržiavaná, boli tam vyjazdené koľaje a iba ľad. Okrem toho bola cesta dosť kopcovitá, takže nemohol ísť úplne pomaly, inak by sme uviazli v nejakom kopci. Bola to dosť adrenalínová jazda obohatená tým, že Pawel dal na plné pecky nejaký poľský rap alebo čo to bol za žáner. Všetci sme len sedeli a tŕpli, či tam vôbec dôjdeme. Po pár minútach sa to však skončilo a došli sme k jazeru, čo signalizovalo, že chata je v blízkosti.

Chata mala kapacitu až 25 ľudí, takže dovolili rezerváciu aj viacerým nezávislým skupinám. Takže v čase asi 18:00, keď sme tam dorazili, na chate už niekto bol a hlavne tam bol oheň a teplo. Vonku bola vtedy celkom kosa. Na chate bola okrem nás skupina 10 nemco-francúzov, jeden pár a dvaja súrodenci.

V chate boli tri miestnosti - veľká kuchyňa, kde bol stôl pre mnoho ľudí, pec na kúrenie a kuchynská linka, kde bol aj plynový sporák. Okrem toho väčšina lavíc na sedenie sa dala využiť aj na spanie asi pre 5 ľudí. Chodbou sa šlo do druhej miestnosti, kde už bola celkom zima, pretože teplo sa tam mohlo dostať buď vyhriatým komínom (čo nestačilo) alebo samotnou chodbou, no keďže tam bolo mnoho ľudí a chodba zároveň viedla von, tak tam šla viac zima z vonku ako teplo z kuchyne. Miesnosť poskytovala asi 6 miest na spanie, ale ak by bolo treba, tak sa zmestí aj viac. V podkroví bola posledná izba, kde boli iba lôžka na spanie asi pre 10 ľudí. Tam už bola vážne zima. Našťastie skupina 10 ľudia sa ponúkla, že budú spať tam. Vonkajšok sa skladal z malej búdky, kde bolo drevo, sauny a kadibúdky. Okrem toho sa dalo ísť k jazeru, kde bola niečo ako garáž s člnom.

Urobili sme si večeru (spomínanú rybu) a potom chalani strávili prevažnú časť večera v saune, ktorá mne nerobí dobre. Aj väčšina z ostatných skupín tam bola, iba zopár ich ostalo v chate. Niečo po polnoci sa naša skupina uložila spať, čo však nebolo úplne možné. Spomínaná veľká skupina sa zabávala do rána. Ale niekedy okolo tretej som zaspal.

Sobota 18.11.

Druhý deň bol pomerne krátky, pretože sme vstávali neskoro. Ja som sa síce zobudil ako prvý niekedy keď svitalo (asi o ôsmej), no keďže v každej miestnosti niekto spal, tak som ostal ležať. Okolo jedenástej sa chata začala preberať k životu. Zabudol som spomenúť, že počas celého pobytu v Nórsku som bol trochu chorý a nechcel som, aby sa to ešte viac zhoršilo. Ráno bolo v chate celkom teplo, no vonku začalo prituhovať.

Po raňajkách sa chalani rozhodli ísť niekam potúlať. Chvíľu som sa pridal, no potom som sa vrátil. Rozhodol som sa, že pôjdem rozbiť ľad, ktorý bol na schodoch do kadibúdky. Bol fakt problém sa tam dostať po zľadovatelých schodoch. Zabralo mi to asi hodinu, keďže som mal iba sekeru a nechcel som po tom zbesilo búchať. Predsa len, schody sa celkom otriasali pri každom údere a boli z dreva. Nakoniec som to dostal do stavu, keď sa tam už aspoň nešmýkalo.

Medzitým boli podaktorí na jazere, na čo využili dostupný čln. Mňa osobne plavenie sa v mrazivom počasí na ľadovej vode vôbec nelákalo.

Postupne začali ľudia odchádzať z chaty, poväčšine pešo. No moc sa im nechcelo. Aspoň že po sebe upratali a pomohli nám nanosiť drevo do chaty. Potom som si povedal, že je čas opäť urobiť oheň, aby bolo v chate teplo keď budeme robiť obed. Narobil som triesky a skúšal som to, no pec mala zlý ťah, bolo to fakt ťažké. Navyše drevo bolo trochu vlhké, aj keď som použil to, ktoré bolo v chate. Problém bol aj zohnať poriadny papier. Skúšal som to s toaleťákom, no to moc nefungovalo. Medzitým sa vrátili chalani z vonka a všetci ostatí odišli. Pawel mal skvelý nápad. Dal do pece sviečku a okolo nej popostavoval triesky. Trvalo to dlho, ale nakoniec sa chytili a mali sme oheň!

Potom sme si urobili neskorý obed - cestoviny s pestom a syrom. Toto jedlo bolo očividne veľmi obľúbené, lebo druhá skupina si to isté robila na večeru deň predtým.

Po obede odišiel Pawel autom po troch známych, ktorí mali s nami stráviť večer. Boli to dvaja nemci a jeden francúz. Prišli riadne pripravení a hladní, hneď sa pustili do varenia. Robili si nejaké tortily alebo niečo podobné. A potom? Všetci do sauny! Takže som tam ostal sám. Ale nevadilo mi to, mal som tam gitaru, knihu, staral som sa o oheň a chodil som sa prejsť von. Okrem toho tam neboli moc dlho a postupne sa začali vracať.

Neskôr sme pozerali na tablete horor - bol to asi najhorší film, aký som kedy videl. Vôbec sme sa nebáli, práve naopak - stále sme sa smiali, pretože bolo až neskutočné, aké trápne scény tam boli. Potom sa išli ešte podaktorí prevetrať von, niektorí sme si čítali. Pomerne skoro sme išli všetci so postele.

V noci viac miesta (bolo nás 7/25), ale vedľa mňa si ľahol jeden nemec. Zažil som to najhoršie chrápanie aké som kedy počul. Dokázal vydávať niekoľko rôznych zvukov naraz a neskutočne hlasno. Vyskúšal som si dať toaleťák do ucha, no vôbec to nepomohlo. Okolo tretej som sa presunul do kuchyne, kde bolo predtým hrozne horúco kvôli peci, no potom sa tam už dalo vydržať.

Nedeľa 19.11.

Podľa očakávania som sa ráno zobudil znova veľmi nevyspatý. Ale už som si nejako zvykal. Kým všetci ešte spali, ja som začal trochu s upratovaním. Keď sa zobudili, tak niektorí išli ešte na loď. Ja som sa bol túlať po okolí, i keď bola už riadna zima. Z malého kopčeka som videl, ako sa chalani snažia dostať na vodu. Problém bol, že jazero už začalo zamŕzať. Takže museli rozbíjať ľad. Veľmi vtipný pohľad.

Potom sme už iba doupratovali a chystali drevo. Pravidlo je, že treba nachystať aspoň toľko dreva, koľko sa minie. Myslím, že sme túto požiadavku z ďaleka prekonali.

Dohodli sme sa, že Pawel zavezie našich troch spolubojovníkov na autobus, zatiaľ čo my traja prejdeme pešo po križovatku, kde začína udržiavaná cesta. Vonku bolo mimoriadne príjemne a slnečno. Navyše nám do auta vzali všetky veci, takže sa nám šlo dobre. Trvalo to asi 40 minút. Medzitým Pawel písal Adamovi, aby sme našli nejaký neveľký strom. Že ho chce vziať a postaviť si vianočný stromček na internáte. Potom sme sa podľa očakávania stretli a viezli sme sa v aute 4 + strom.

V pohode sme došli až na internát. Zvyšok dňa sme už iba oddychovali a zdobili stromček. Ozdoby sme robili vlastnoručne, čo koho napadlo. Bol to fajn večer. Pomedzi to sme ešte samozrejme riadne jedli, boli sme hladný.

Pondelok 20.11.

V posledný deň môjho pobytu sme venovali behaniu po meste. Bola dosť zima. Odviezli sme sa k pobrežiu, kde bol prístav a mólo, na konci ktorého stál maják. Prešli sme sa až k nemu a chvíľu sme obdivovali more, no potom nás zima hnala ďalej. Prešli sme ku katedrále, do ktorej sme nakukli, ale nepôsobila ktovie ako dobre, zvonka vyzerala krajšie. Preto sme si ani nekupovali vstupenku.

Ďalej sme išli do pevnosti, ktorá stála na kopci. Museli sme si zašľapať, ale stálo to za to a aspoň sme sa zahriali. Výhľady boli nádherné. Pevnosť bola dobre udržiavaná, boli tam spevnené hradby, delá, nejaké budovy. Bohužiaľ tam dosť fúkalo, takže sme sa nezdržali dlho.

Pokračovali sme ešte vyššie. Náš cieľ bola akási veža, v ktorej mala byť reštaurácia a vytúžený obed. Tak sme si znova zašľapali do kopca a došli k veži. Mala asi 67 metrov a naozaj na jej vrchole bola reštaurácia. Bolo tam poloprázdno. Zaujímavá okrem skvelého výhľadu bola tým, že sa pomaly otáčala. Jedna otočka trvala asi hodinu. Takže za ten čas, kým tam človek jedol mohol vidieť celé mesto. Bolo tam samozrejme draho, i keď na Nórske pomery to nebolo až tak strašné. Platil som asi 45€ za dva obedy a čaje, ale za ten skvelý výhľad to stálo.

Odtiaľ sme sa vrátili na internát. Cestou bola hrozná kosa, asi sme boli rozohriaty z reštaurácie a navyše sa medzičasom zotmelo a ochladilo. Večer Adam a jeho spolubývajúci robili ešte veľké upratovanie, lebo na druhý deň mali kontrolu. Začali o 20:00, skončili asi 00:30, čo ma moc netešilo, keďže som potreboval vstávať 6:30.

Utorok 21.11.

Ráno bolo relatívne v pohode, samozrejme som bol zase nevyspatý a ubolený z tvrdej zeme, ale už som si zvykal. Von bola zase zima. Adam má odprevadil na autobus, ktorý ma dopravil na letisko. Tam bolo poloprázdno, išiel približne jeden let za hodinu. Dosť malé letisko. Najväčší hluk narobila slovenská rodinka, ktorá očividne (či ušičujne?) zabudla niečo vziať. Let som stihol bez problémov.

Letel som späť do Krakowa. V Krakowe som mal byť niečo tesne pred jednou a mal som objednaný Regiojet autobus o 15:40. No teoreticky som mohol stihnúť LeoExpress, ktorý mal ísť o jednej. Dopredu som si ho nekupoval. Naháňal som sa a stihol som to. Bol som o jednej na mieste, odkiaľ mal ísť. A dokonca naozaj prišel. Problém bol ten, že z neho doslova vypadol staručký poľský šofér, ktorý nevedel ani ceknúť v inom ako poľskom jazyku. Niekoho som poprosil, aby mu preložil, že chcem lístok. Tak vraj to nejde, iba cez internet najneskôr 30 minút pred odchodom. Takže takmer prázdny autobus odišiel bezo mňa. Celkový dojem z LeoExpresu za tento výlet je, že už sa s nimi nebudem pokúšať nikdy ísť. Bola to nepríjemná skúsenosť, ale aspoň som mal čas na fajn obed.

Potom ma už iba čakala nekonečná cesta RegioJetom s prestupom v Ostrave a Olomouci. Po asi 15 hodinách cesty som bol konečne v Brne. Paradox - cesta z New Yorku mi trvala približne rovnako dlho.