V rámci Laboratória systémovej biológie SYBILA sme napísali odborný článok. Týkal sa formálnych zápisov biologických procesov. Tento článok sme odoslali na konferenciu Static Analysis and Systems Biology 2015 a článok bol akceptovaný. To znamenalo, že som bol spolu s mojím vedúcim Davidom Šafránkom poverený ísť ho na spomínanú konferenciu odprezentovať.
Toto je cestopis dokumentuje konferenci viac z pohľadu cestovateľského zážitku, o niečo menej z pohľadu obsahu konferencie.
Deň prvý 7.9.2015
Vstávanie pred piatou v pondelok nebolo príliš príjemné, ale šiel som skôr späť, takže sa to dalo prežiť. Začiatok cesty 6:00 z Brna, všetko prebehlo až podozrivo hladko. Autobus Student Agency dokonca ani nemeškal, ako mi bolo avizované z mnohých zdrojov. Avšak za túto časovú presnosť som zaplatil daň v Prahe. Tá bola celá upchatá, takže spolu s príchodom ku Florencu (autobusové nástupište) a cesty tranzitom na letisko to trvalo takmer 2 hodiny. Dalo by sa povedať, že som si isto užil výhľady, no užil som si akurát tak prepchatý autobus. Toto nemajú vôbec dobre vyriešené, chodilo menej tranzitov ako bolo potrebné vzhľadom na počet cestujúcich. Keď som konečne dorazil na letisko, opäť prišla tá časť, ktorá šla hladko. Kontrola batožiny je na Pražskom letisku zvládnutá na výbornú. Bol tam dostatok personálu, ktorý odbavil nával cestujúcich v podstate bez čakania. Pobyt na letisku ušiel pomerne rýchlo, kúpil som si nie-až-tak-moc predraženú vodu a najedol sa. Až tak dlho som vďaka zapchatej Prahe nečakal. Dlho neohlasovali môj gate, bol označený iba približne. Keď ho konečne oznámili, sedel som presne pri potrebnom gate. Opäť to šlo príliš hladko. Každopádne let sa blížil a ja som sa nevedel dočkať. Nastupovanie odložili o 10 minút, no vyhlásili, že lietadlo by malo odísť načas.
A tak sa aj stalo. Vzlet bol ako vždy nezabudnuteľný, ten pocit milujem. Tesne pred zrýchlením sa neviem zbaviť úsmevu z tváre. Bolo veľmi oblačno, takže po chvíli som už pod sebou okrem oblakov nevidel vôbec nič. Mal som sedadlo pri okienku, preto sa mi podarilo uzrieť nádherné osvetlené oblaky žiariacim slnkom. Všetkými smermi iba biele nekonečno popretkávané zlatými lúčmi a modrými prietržami. V celej mojej rade (tretia) som sedel iba sám. Hneď predo mnou bola business trieda oddelená pofidérnym závesikom, ktorý musel jej okupantom dávať pocit výnimočnosti. Starali sa o nás dve letušky a jeden steward, ktorý ponúkli teplé nápoje a drobné občerstvenie. Cesta bol teda v celku príjemná, až na slnko, ktoré väčšinu času na mňa a tablet, na ktorom som toto písal, pražilo. Tu hore je značne silnejšie.
Dorazil som na letisko Charlles de Gaulle pri Paríži. Letisko podľa očakávania obrovské. Ľahko som našiel cestu von a akýmsi zázrakom som sa ocitol pri vlakovom nástupišti. Tu sa začala moja niekoľko hodinová čakacia akcia, ktorej cieľom bolo nastúpiť do TGV smer Rennes. Tento pobyt na letisku už bol o čosi dlhší. Prežil som to vďaka jedlu, pitiu, multimédiám a skúmaniu letisko-nástupišťa. Pobehovalo tu mnoho vojakov a policajtov, ale nerobia problémy. Raz som sa vybral preskúmať jeden terminál a oni ho uzavreli. Nedozvedel som sa prečo, jednoducho prestali púšťať ľudí oboma smermi. Pobehovalo tam mnoho bezdomovcov nesúc svoj “domov” na vozíkoch. Správali sa však dobre, videl som ich iba pomáhať, nie škodiť (ak nerátame obsadené lavičky, ktorých tu bol ale dostatok). Musím však zhodnotiť, že síce celý komplex bol prehľadný a ľahko sa tu orientovalo, nepôsobil moc dobrým dojmom. Jednoducho vizuálne vzbudzovalo dojem niečoho starého a zanedbaného, i keď opak bol pravdou. Keď som šiel na stanici na toaletu, slečna čo predáva vstupné na mňa vybafla: “La de ja vu?”, musel som ju však sklamať. Tí vojaci sú naozaj všade. Ale na takom veľkom letisku je to asi dobre a pre nich nevyhnutné. Objavil som tu aj rastliny. Jednu. Bola to obšklbaná palmička so 4 listami. Wow, objavil som ďalšie dve, už lepšie vyzerajúce. Možno by ich ti vojaci mohli polievať. Je to divné, najvyššie je cesta, pod ňou je letisko a pod tým všetkým ešte vlaková stanica. Tak sa šetrí miestom!
Tak som sa konečne dočkal a dostal sa do TGV. Fascinujúce, ako ide presne, ale dalo sa to čakať. Vlak pekný a dlhý, pohodlne sa tu sedí. Nebola tam Wi-Fi, dosť má to zaskočilo, ale nechýbala mi. Vodič sa nám prihovoril krásnou, ani-za-svet zrozumiteľnou angličtinou. Snáď budem vedieť, kedy mám vystúpiť. Zdalo sa mi, že tesne pred nastúpením som započul odniekiaľ slovenčinu, ale neviem odkiaľ. Vonku vládlo dosť pochmúrne počasie, no s poslednými slnečnými lúčmi som stihol vidieť aspoň kúsok krajiny. Je to tu sama rovina s poliami a lesmi, napriek tomu sme boli čochvíľa v nejakom tuneli. Celou cestou vôbec nekontrolovali cestovné lístky. Mám však pocit, že o tom niečo hovorili, no nerozumel som zase ani slovo. V nejakej stanici museli vypnúť a znova zapnúť vlak, asi sa pokazil (univerzálna metóda funguje zdá sa všade). Celkom sme dlho postáli, začal som sa obávať, že nestihnem prípoj. Je možné, že sme sa odpájali od druhého vlaku. Z Paríža sme totiž vyrazili dve TGV spolu prepojené a niekde sa mali oddeliť a ísť každý svojim smerom. Tak to sa možno dialo, nič to však nemení na tom, že sme tam chvíľu postáli. Ale možno je to už zarátané v čase cesty. Samozrejme, aj vo vlaku sa musia policajti poprechádzať. Kde by tí chýbali.
Ešte vo vlaku mi dal David vedieť, že má moje číslo izby a kód od nej, pretože po 23:00 je už recepcia zavretá. Je to milé od neho, že sa postaral. Už len aby som v Rennes stihol presadnúť na druhý vlak a dostal sa do Saint-Malo. Mám tam asi 10 minút na prestup, čo znamená bežať niekde, kde sú tabule s odchodmi a nájsť (snáď) svoj vlak a potom nájsť (snáď) svoje nástupište. Na druhej strane, je to jediná naháňačka, ktorú tu zrejme zažijem, tak si to musím užiť. No keď pripočítam drobné meškanie, ktoré sme nabrali, bude to fakt drsné.
Tak nakoniec, ako väčšina veci dnes, to šlo opäť hladko. Stačí nasadnúť na vlak hneď oproti a bolo to. Síce som si ešte dlho nebol istý, či som v správnom vlaku, ale nakoniec som bol. A tým sa otvorila predposledná skúška tohto dňa, a to po príchode do Saint-Malo nájsť svoj hotel. Silno verím, že mi pomôže navigácia v tablete, resp. bez nej som stratený. Sám, po neznámom meste, v noci. Nezačínajú sa tak horory? Už som chcel napísať, že ani v tomto vlaku nie je po revízorovi ani chýru, ani slychu, keď tu sa zrazu zjavil z prvého poschodia vlaku. Zaželal “Bon soir”, nascanoval kód na lístku a bolo. Tak predsa tu kontrolujú cestujúcich. Už som uvažoval nad nejakým kolektívnym urozumením sa celého francúzskeho národa k úplnej poctivosti. No predsa len, ani tu to ešte nefunguje. Tým som si potvrdil, že som v správnom vlaku. Saint-Malo tras sa, už idem!
Tak, nočná prechádzka bola v pohode, navigácia ma však viedla dlhšou trasou. Vybral som sa teda, ako som si myslel, že by bolo lepšie. A veru, ušetril som asi 15 minút. Pri hotely som prezvonil Davidovi, ten rýcho prišiel a doviedol ma až do izby. Tu som sa chcel konečne osprchovať. To sa mi nakoniec aj podarilo po asi 2 minútovom čakaní a vypúšťaní studenej vody prišla vytúžená teplá. Ešte sa mi istú dobu nedalo zaspať, ale nakoniec som asi o jednej zaspal.
Deň druhý 8.9.2015
Deň D, deň kedy sa konal dlho očakávaný workshop. Vyrazil som aj s Davidom ráno o 8:30 smer centrum, čo nám zabralo asi 30 minút po pobreží. Ľahko sme našli konferenčnú budovu “Le Grand Large”, ktorá sa nachádzala tesne pred hradbami centra. Pri schodoch sme stretli pána menom David Rosenblueth, ktorý sa nám prihovoril francúzsky. Z našich výrazov asi vytušil, že mu nerozumieme a prepol teda do angličtiny. Vysvitlo, že je z Mexika (konkrétne Mexico city) a má prvý invited talk na SASB workshope. Spoločne sme našli našu konferečnú miestnosť v spleti mnohých ďalších práve prebiehajúcich workshopov. Dostali sme vizitky na krk a pozdravili sa s ostatmými. David samozrejme niektorých poznal z minulých konferencií. Keď sme sa všetci zhromaždili (asi 15 ľudí), workshop sa mohol začať. Mali sme krásny výhľad na more, ktoré bolo hneď za plátnom na premietanie. Preto radšej zatiahli závesy, aby sme sa venovali prezentáciám a nečumeli stále na more.
Ako som už spomínal, prvý talk mal mexičan. Bolo celkom dobré, ale hovoril mnoho vecí, ktoré sme už všetci vedeli. Neskôr sa mnohí priznali, že viac pozorovali lode na mori. Totiž pod plátnom bola medzera, ktorou sa stále dalo pozerať. Po každej prezentácii (alebo dvoch) bola pauza na kávu či drobné občerstvenie, ktoré bolo pripravené vo vedľajšej miestnosti.
Ako ďalší prednášal David, myslím, že to povedal tak akurát, aby to každý pochopil a nezachádzal zbytočne do detailov. Po ňom prezentovala Diana Gratie z Fínska. Práca bola veľmi podobná tej našej, ale inak podchytená. Ukázalo sa, že naozaj by sme našli spoločnú reč a riešime dosť podobné problémy.
Nasledovala obedná prestávka. Problém bol, že obed bol pre asi 3 alebo viac workshopov naraz, takže sme museli čakať na všetkých, kým prídu. Ale nevadí, aspoň sme mali čas na diskutovanie, pretože počas ostatných prestávok nebolo moc času. Obed sa podával v troch chodoch - predjedlo, hlavné jedlo a dezert. Samozrejem už po predjedle som mal dosť, čo bol pohár plný zeleniny a zvláštnej omáčky. Našťastie sme potom mali rybu, čo nebolo až tak náročné.
Ďalšiu prednášku mal Antonio del Soľ z Luxemburska. Bol to veľmi zaujímavý talk a bolo vidieť, že naozaj vie dobre rozprávať. Po kratučkej pauze mal prezentáciu Masahiro Hamano z Japonska. Bolo dosť zle rozumieť jeho angličtine, tvrdil, že je to tým, že v japončine nemajú vôbec intonáciu, preto všetky slová zo seba vždy len vystrelil, a bolo naozaj takže poznať, kedy jedno končí a druhé začína. Okrem toho bol zvláštny v tom, že svoju prácu robí úplne sám.
Ďalšiu prednášku mal Vincent Danos [vensán dano], ktorý prišiel len na skok, pretože musel strážiť svoju syna (ten sa v tom čase šiel potápať). Škoda, že prednáška bola až ku koncu dňa. Človek bol dosť unavený, lenže téma bola naozaj veľmi zaujímavá a dokázal udržať pozornosť, no bolo to náročné. Napriek tomu som si z tejto prednášky veľa odniesol.
Ako posledná prednášala Aurore Alcolei z Paríža. Práca bola vlastne jej diplomová práca. Na francúzsku mala veľmi dobrú angličtinu. Bohužiaľ už bolo príliš náročné ju vnímať a obdivujem ju, že dokázala ešte vôbec prednášať. Tým sa skončila oficiálna časť pobytu v Saint-Malo.
Okrem spomínaných ľudí tam bolo ešte zopár francúzov, ktorý boli viac či menej organizátormi workshopu. Medzi nich patrili Loïc Paulevé, Nathalie Théret a Jerome Feret. Loïc nás na záver pozval na spoločnú večeru a stretnúť sme sa mali o 19:45 pod vstupnou bránou do centra. To znamenalo, že sme mali asi 2 voľné hodiny. Prešli sme teda s Davidom celé centrum dookola po hradbách. Krásne výhľady, more, vietor, idilka. Centrum má oválny tvar a je celé obohnané hradbami. Bol tam aj prístav, kde boli prevažne drobné osobné loďky a potom ešte trajekty, ktoré chodia do Británie.
Večera bola v drobnom podniku v centre, kde sme mali rezervovaný celkom malý stôl, ale pomestili sme sa. Pili sme cider, čo je ich špecialita a jedli palacinky na slano. Za tým samozrejme nemohlo chýbať niečo sladké, inak by sa divne na človeka pozerali. Bola to opäť palacinka, tento raz s karamelom. Karamel je tam všade. Úplne všade. Prijemne sme si podebatovali, dostal som ponuky kam môžem ísť na nejakú dobu do zahraničia (konkrétne: po Vianociach môžem ísť do Paríža na týždeň na nejaký modelovací kurz a ak by som šiel na Erazmus, mám prísť do Fínska do Turku). Po večeri sme sme sa s Davidom vybrali na cestu späť do našich hotelov, ktoré boli hneď vedľa seba.
Deň tretí 9.9.2015
Deň V. V ako voľno. Nič ma nečaká, môžem si robiť čo chcem v tomto krásnom mestečku. Dal som si raňajky v hotely a zaplatil zaň. Spýtal som sa, či by bolo možné mať zajtra raňajky o 6:30, tak na mňa vyvalila oči a povedala, že aj ona potrebuje späť. Čo už. Pôvodne som chcel ísť hneď do vody, no ranných 10 stupňov ma odradilo. Vybral som teda radšej na výlet. Bol to skalný výbežok na ktorom bolo vidieť akúsi pevnosť. Zdal sa to blízko, ale cesta trvala skoro hodinu. Cesta bola príjemná, videl som pekné domy a ľudia sa tam dosť starajú o svoje záhrady. Naozaj tam všetko pôsobilo pekne. Keď som konečne dorazil, čakalo ma menšie sklamanie v podobe oplotenia pevnosti a zákazu vstupu. Napriek tomu som si užil pekné výhľady. Naspäť som šiel po pláži. Takto to bolo kratšie, no bál som sa, ako sa mi pôjde v botaskách po piesku. Ten bol však krásne rovný a udupaný, takže sa šlo úplne v pohode. V jednom úseku som však narazil na skaliská, ktoré som musel preliezť, ale nebol to problém. Cestu som si časovo skrátil takmer dvojnásobne.
Následne som šiel na obed s Davidom. Jedli sme u mňa v hotely, mal som niečo ako rizoto, ale boli tam morské plody a aj kura. Celé to bolo trochu pikantné, ale výborne. Po obede som šiel konečne do mora. Bol práve odliv, čo na tunajšom pobreží znamená, že voda bola asi o 50 metrov ďalej. More malo príjemných 17 stupňov. To znamená, že keď som doň vošiel asi po členky, telom mi hneď prešla vlna šoku z prudkého ochladenia. Dlho som sa prechádzal iba v plytkej vode a akosi sa mi do hlbšej nechcelo. No postupne som predsa len napredoval. Keď som bol vo vode asi po pás, už to začínalo byť zaujímavé. Spodok tela si už celkom zvykol, no pre zvyšok bola i tá najmenšia vlnka šok. Preto som sa odhodlal neotáľat, pomaly, veľmi opatrne som sa pooblieval a odvážne som pokrčil kolená. Táto taktika doteraz vždy fungovala, to bola dobrá investícia. No tentoraz to nevyšlo. Telo túto príjemnú teplotu odmietlo a jednoducho sa mi kolená vystreli. Taký reflex som teda ešte nezažil. Takto sa to zopakovalo ešte raz a až na tretí pokus sa mi podarilo vo vode ostať. Bol to skvelý pocit, pocit víťazstva. Keď som bol už konečne vo vode, vôbec mi nebolo zima. Celkom som si zvykol. Tak som si poplával asi 15 minút. Potom som sa rozhodol vyjsť von ani nie tak kvôli zime, ako kvôli slnku. To ešte celkom pieklo a nechcel som sa spáliť. Tak som vyšiel von a ešte posedel na skalách a kochal sa výhľadom. Potom som sa pobral smerom von z pláže. Stále som mal však mokré nohy a boli celé od piesku, tak som si ich ešte sušil pred odchodom na hotel. Posadil som sa na múr, ktorý obkolesuje celú pláž a vyčkával. Zrazu sa zjavil David s tým, že síce má nejakú robotu, no ide ju robiť niekam k moru na skaly.
Po príchode na hotel som sa sprchou zbavil soli z pokožky. Potom som sa pobalil a rozhodol ísť do centra. Potreboval som si kúpiť raňajky a ešte nejakú tú drobnosť. Cestou som stretol Davida, ako sedí na pivku. To ho tá práca rýchlo prešla. Povedal, že ho more akosi nenechalo pracovať, a stiahlo ho k pivu. A potom on stiahol aj mňa. Dohodli sme sa, že asi o siedmej sa stretneme v centre a pôjdeme sa najesť niekde tak, aby sme videli západ slnka. Pokračoval som po pobreží do centra. Bolo dosť teplo. V jednom úseku som si všimol, že všetci ľudia stoja a dívajú a ukazujú rovnakým smerom. Tak som sa tam pozrel i ja. Boli to delfíny. Boli príliš ďaleko na to, aby to šlo odfotiť, ale dosť blízko na to, aby ich bolo vidieť. Skákali a predvádzali sa asi 5 minút, potom zmizli. Potom som došiel do centra. Tam som sa chvíľu motal s tým, že som si kúpil jedlo. Našiel som pár celkom zašitých uličiek, kde som ani nikoho nestretol. Tak pomaly utekal čas, až sme sa mali stretnúť s Davidom. Vyšiel som na hradby s vyzeral ho. Keď som ho zahliadol, tak som zišiel dolu. Našli sme skvelú reštauráciu s výhľadom na západ slnka a bolo tam voľné miesto. Mali sme palacinky tak, ako predchádzajúci deň. Zdá sa, že ľudia tu ani nič iné večer nejedia. Západ slnka bohužiaľ nebol do mora, chýbal ešte kúsok. Zapadlo nad výbežkom pobrežia. Škoda, zase to nevyšlo. Potom sme sa spakovali a išli naspäť do hotela. Posledné nádychy skvelého vzduchu pred odchodom domov. Kľudne by som tu ostal aj dlhšie, bolo krásne počasie, bolo by tu čo ešte robiť. Ale čo už, lietadlo čaká, ide sa naspäť do Brna.
Deň štvrtý 10.9.2015
Ranné vstávanie nepríjemné ako každé iné ranné vstávanie. Najedol som sa, pobalil a vyrazil na stanicu. Klasická polhodinka, navigácia má viedla úplne zlé a vôbec nevedela poriadne určovať moju polohu. Využil som teda svoj poslabší orientačný zmysel a stanicu som našiel. Keďže zo Saint-Malo sa na veľa smerov ísť nedá, nebolo takže nájsť svoj vlak (bol tam jediný). Vyrazil samozrejme na minútu presne a o hodinku som bol v Rénach. Tu som musel čakať asi hodinu na TGV. Potom v Paríži mám asi 5 hodín, kým pôjde lietadlo. Myslel som, že sa zatiaľ pôjdem mrknúť do centra. No prerátal som sa, vôbec som si to dobre nenaplánoval. Mal som si vziať TGV priamo z Rén do Paríža a bolo by to OK. Z letiska totiž tranzit do centra trvá takmer hodinu a pol a stojí to 10. To by znamenalo, že cca 3 hodiny by som cestoval, takže na obhliadku Paríža by som nemal čas, ak nechcem riskovať zmeškanie lietadla (klasické dve hodiny je dobre dodržať). Takže nakoniec opäť skysnem na letisku Charles de Gaulle na pekne dlhú dobu.
Dočkal som sa TGV, ktoré samozrejme vyrazilo načas. Škoda že tento vlak obchádza Paríž, inak by som tam kľudne vystúpil. Cesta utekala príjemné a celkom rýchlo. Tentokrát za dňa som si viac všímal krajinu a okolie. Bola zaujímavé, keď sa míňali dve TGV oproti sebe, tak nami až tak miklo keď sme sa stretli aj rozišli. Keby človek spal, asi ho to preberie, je to celkom rana. Po istej dobe som si uvedomil, že neviem ako sú tie vlaky poháňané. Istotne musia byť na elektriku, no vôbec som nevidel elektrické stĺpy. Až keď som sa poriadne zadíval z okná, tak som si uvedomil, že ich vidím. Boli to však len slabo viditeľné machule, ktoré sa rýchlo mihali okolo okná. Zaujímavé, že rýchlosť vybavila to, že ľudskému oku nevadia vo výhľade.
Došiel som na letisko samozrejme presne na čas. Mal som ešte niekoľko hodín do odletu. To znamenalo, že ho musím nejako zabiť. Rozhodol som sa pre normálny obed na letisku. Nikdy som tam nejedol a chcel som teplé jedlo. Nakoniec to nebolo normálne, úplne úžasné jedlo, síce to stálo dosť, no treba si raz za čas dopriať. Nikam som sa nenáhlil a takto som obedom zabil asi hodinku. Potom som sa rozhodol, že už prejdem check-in-om, nech to mám za sebou. Isto sa mi bude lepšie čakať už za kontrolou, minimálne je tam zadarmo wc. Tiež som dúfal, že čakaním vo fronte zabijem hodnú chvíľu. Už to aj vyzeralo, keď som prišiel ku kontrolnému stanovišťu, bola tam horda ľudí v dvojitej fronte - najprv skontrolujú letenku a potom môže človek postúpiť ku kontrole batožiny. No zabitie času postávaním v rade mi nebolo súdené. Tesne pred tým, ako som prišiel k slečne kontrolujúcej letenky prišiel nejaký zamestnanec letiska, odopol navigačnú pásku a ukazoval ľuďom predomnou, mne a pár ľuďom za mnou, aby sme ho nasledovali. Netušil som prečo, ale povedal som si, že to môže znamenať iba väčšie zdržanie a potešilo ma to. Dúfal som, že ideme na nejakú zvláštnu osobnú prehliadku, ktorá bude trvať aspoň dve hodiny a budú ma poriadne spovedať, prečo som tu vo Francúzsku a prečo odchádzam. No tento sen sa rozplynul, keď som si všimol, kam mierime. Vzal nás k VIP vstupu, kde v rade čakalo asi 5 ľudí. Takže za približne 2 minúty bolo po kontrole. To je irónia, čo? Takto sa asi snažili odľahčiť veľké fronty, lebo som videl že po nás už viedli ďalšiu skupinu.
Tak som sa ocitol vo vnútri. Terminál 2F bol obrovský komplex, ktorým kým som prešiel, to zabralo pár slušných minút. Zistil som, že táto časť vôbec nie je tak zle vyzerajúca ako miesto, kde som pred dvoma dňami čakal na vlak. Bolo tu celkom príjemné prostredie, všade výhľad na lietadlá, veľa obchodov a dosť miesta na sedenie.
Dočkal som sa letu. Myslel som, že pôjdem opäť ČSA, no šiel som Air France. Trochu sa oneskorilo nastupovanie, ale nie výrazne. Tentoraz bolo celkom vyjasnené, ale mal som sedadlo v strede, tak som nič nevidel. Air France ponúkalo celkom slušný servis, dali nám zadarmo menšiu bagetu a pitie, aké chceme. Aj vďaka tomu let ušiel celkom rýchlo. Šťastne som priletel. Vymotal som sa z letiska a Pražskou MHD sa dostal na Florenc. Tam som počkal v Student Agency čakárni a až na príchod autobusu. Ten šiel úplne plný, lebo pokračoval cez Bratislavu do Budapešti. A tak som sa asi o druhej v noci konečne dostal na byt v Brne.