Tento rok som sa zúčastnil konferencie SAS2017, ktorej súčasťou bol workshop SASB. Konferencia sa konala 29.8. - 1.9. v New Yorku na Manhattane, USA.
Predpríprava
Nakoľko v USA (konkrétne New York) je 6 hodinový posun dozadu, chcel som sa na to spánkovo pripraviť. Potom som ale zistil, že z Brna odchádzam autobusom o 5:00. Keby som sa nastavil na zámorský režim, tak by som musel v podstate úplne vynechať jednu noc. Keďže sa mi to moc nepáčilo, rozhodol som sa na to vykašľať. Aby som to zhrnul - žiadna príprava sa nekonala.
Navyše práve v noc pred odchodom, keď som si zaumienil ísť skôr spať aby som sa aspoň trochu vyspal, som sa dozvedel zaujímavú vec. Keď človek býva blízko Brnenského výstavisťa a koná sa tam nejaká hudobná akcia, tak je to celkom dosť počuť do okolia! Naozaj prevratné zistenie v takúto neobyčajnú noc.
Deň prvý (27.8.2017)
Výprava do centra New Yorku sa začala ospalým ranným pochodom z môjho bytu v Brne na autobusové nástupište. Cestoval som autobusom RegioJet 5:00 do Viedne priamo na letisko Schwechat. Odlet bol až 10:45, no lepší spoj som nenašiel. Koniec-koncov, nebolo zas až tak skoro.
Cestou na letisko prebiehalo všetko až podozrivo hladko. Odovzdanie batožiny mi zabralo tak jednu minútu, nemusel som vôbec čakať. Následná osobná kontrola započala desivo vyzerajúcim radom ľudí. V skutočnosti desivo iba pôsobil a pohyboval sa to veľmi rýchlo. Takže aj s kontrolou vecí to zabralo niečo pod 15 minút. Keby to tak bolo vždy! To v praxi znamenalo, že ma čakalo asi 2 a pol hodinové čakanie na letisku, ktoré som si vyplnil prevažne čítaním a motaním sa po letisku.
Nástup do lietadla prebehol bez problémov. Vnútro lietadla bolo celkom dobre vyzerajúce s pohodlnými sedačkami. Na sedačke oproti bol umiestnený mali monitor, kde bolo možné sledovať priebeh cesty, filmy a iné veci. Navyše sme sa tým pádom vyhli typickej inštruktáži letušiek - všetko nám totiž prehrali na monitoroch s výstižnými animáciami. Podával sa aj obed, celkom ma prekvapila porcia - proste normálne množstvo jedla, aké by človek očakával aj v reštaurácii. Navyše, neustále chodili s vozíkom a ponúkali nápoje. Pre spríjemnenie cesty každý dostal malý vankúš a deku. Neskôr priniesli ešte malý chlebík. Bol som (možno až príliš) najedený s dostatkom tekutín počas celej cesty. Pristátie už také hladké nebolo. Museli sme pristávať na dva krát, lebo prvý krát vraj nevyprázdnili dráhu. Takže sme si dali okružnú cestu okolo mesta. Keď sme už konečne pristáli, neuvoľnili nám pristávaciu bránu (tzv. gate) a čakali sme asi 45 minút už na zemi v lietadle.
Nakoniec sme konečne zakotvili a vystúpili. Ihneď tam bolo plno zamestnancov letiska a policajtov, ktorý dozerali ako vystupujeme. Povedali nám, že sú zakázané telefóny až kým neprejdeme pasovou kontrolou. Rozdelili nás do dvoch radov - domáci a turisti. Potom nás všetkých turistov poslali chodbou ďalej a prišli sme k pasovej kontrole. Tam ale čakalo nepríjemné prekvapenie - pred nami bol priam nekonečný rad čakajúcich ľudí. Čakal som tu približne 2 hodiny. Potom približne polhodinu zabralo, kým má odbavili, našiel som si kufor a dostal sa von. Odbavenie bolo pomerne jednoduché, chceli iba pas a akési potvrdenie, že nemám nič na preclenie. Ach áno, a vzali mi odtlačky všetkých prstov. Nájsť kufor bol celkom problém. Bolo tam niekoľko pásov označených číslom s displeyom, pre aké lety je tam batožina. No môj let tam nikde nebol. Tak som sa opýtal a povedali mi, kde nájdem kufor. Bol na kôpke s pár ďalšími už vyložený z pásu. Totiž nie všetci sme čakali v tom istom rade na odbavenie. Občas zavolali skupinu ľudí, ktorá napr. už v USA bola alebo malý taký a onaký typ víz. Preto si zrejme väčšinu kufrov už vyzdvihli. Potom som si vystál ešte malý rad, kde by sa zrejme platilo clo, keby bolo aké, a šiel som von.
Teraz ostávala už len jedna vec - dostať sa do hotela. Vopred som si pozrel, že mám ísť vlakom AirTrain na Jamaica Station a odtiaľ metrom J na zastávku blízko môjho hotela na Manhattane. Nájsť AirTrain bolo ľahké a od tej chvíle som začal spoznávať kultúru New Yorku. Všade sami bezdomovci. Jeden napr. obsluhoval výťah a zároveň cestou hovoril, aby sme mu dali nejaký ten dolár. Následne som nastúpil do vlaku a viezol sa pár minút. Zaujímavý fakt bol, že vlak nemal vodiča. Bol to proste hračkársky vláčik, ktorý riadil niekto z diaľky. Je pravdou, že trať bola fakt zabezpečená a človek sa tam bežne nedostal, takže to bolo celkom bezpečné. Za vlak sa platilo až po vystúpení takým spôsobom, že tam boli automaty na MetroCards. S touto kartou som sa cez turnikety dostal ďalej, čo automaticky stiahlo 5$. Potom som šiel k môjmu metru J. Opäť bolo ľahké ho nájsť. Šlo pomerne prázdne a ako som už spomínal, neustále za ním premávali rôzny žobráci a predavači ktovie čoho. Cesta trvala asi 40 minút. Metro bolo klimatizované a bol celkom problém zistiť, do akej zastávky ideme. Z rozhlasu sa vždy ozval iba nezrozumiteľný bľabot. Takže až keď sme zastali, človek videl kde je. Našťastie som mal navigáciu, tož som videl kadiaľ ideme. Na neuverenie som trafil správny spoj a aj išiel tadiaľ, kadiaľ mal. Nakoniec sme prešli mostom a na najbližšej zastávke som vystúpil. Dostal som sa hore a pomocou navigácie som sa dostal na svoj hotel. Tu sa zážitky prvého dňa končia, lebo som po takmer 20 hodinách bdenia šiel po chvíli spať.
Deň druhý (28.8.2017)
Nakoľko som asi 20 hodín nespal, celkom som zvládol časový posun a proste som od únavy spal cca. do 6:00 (u nás teda 12:00). Aspoň som mal možnosť vidieť východ slnka, i keď iba cez okno. Vyrazil som už okolo 7 hodiny a pripravil som si trasu, ktorú môžte vidieť tu.
Začalo sa to východom z hotela. Časť, v ktorej bývam, nie je príliš pekná. Susedí však s China Town, kadiaľ viedla moja trasa. Vzal som to popri, resp. cez dlhý úzky park, ktorý bol všade oplotený a často zavretý. Zaujímavé bolo vidieť všetkých obyvateľov tejto štvrte ako ráno cvičia. Bolo tam niekoľko ihrísk či im podobných plôch, kde si jednotlivci či skupiny pustili hudbu a cvičili.
Postupne som sa dostal k Brooklynskému mostu, odkiaľ bol sľúbený pekný výhľad na mesto. Bol to celkom dlhý pochod, ale stálo to za to. Výhľady boli naozaj úchvatné, iba im trošku špatili mostové laná, ale to je vec názoru. Nakoľko bolo ešte asi len osem hodín, pomerne nízko posadené slnko dodávalo výhľadu čarovný vzhľad. Zvažoval som, či zájsť aj do Brooklynu, ale nakoniec som si povedal, že Manhattan bude stačiť (nakoniec som v ten deň aj tak nachodil 11 km).
Pokračoval som ďalej na juh ostrova. V parkoch som si všimol, že sa niečo pohybuje po zemi. Zistil som, že sú to silno domestifikované veveričky. Naozaj, vôbec sa nebáli, práve naopak - zrejme od ľudí očakávali jedlo, takže sa vôbec nebáli priblížiť, priam to robili úmyselne. Dostal som sa na Broadway street, ktorou som pokračoval až ku Wall street, ktorou som to stočil k vode. Cestou som sa stavil v nejakom fast foode, kde boli ceny porovnateľné s našimi. Na Wall street ma čakalo trošku sklamanie - áno, boli tam pekné budovy, ale akosi som čakal viac. Koniec koncov, boli tam iba banky a podobne inštitúcie. Na jej konci bolo prístavisko pre lodnú MHD a iné menšie výletné lode, ktoré jazdili do okolia. Ja som však pokračoval po promenáde ďalej na juh, až som sa dostal to Battery parku, čo je vlastne najjužnejší cíp ostrova. Park bol celkom pekný a bolo tam dosť ľudí. Navyše, bol odtiaľ výhľad na sochu slobody, aj keď dosť z diaľky. Dalo sa tam však dobre oddýchnuť a vychutnať si pohľad na vodu i mesto.
Odtiaľ som sa vybral veľkou okľukou nazad. Šiel som okolo World Trace Centra, kde bol pamätník na známe dvojičky. Ostali po nich veľké “bazény” - fontány, ktoré padaly na dno veľkého štvorca a odtiaľ stekala voda do ďalšieho sústredného štvorca. Okolo celej fontány boli vyryté mená ľudí, ktorí tam zahynuli. Potom som sa opäť napojil na Broadway street a pokračoval ňou severne, až kým som nebol zarovno so svojím hotelom, v ktorom som si urobil poobedňajšiu pauzu a aj sa vyhol najväčšiemu teplu. V New Yorku bolo totiž dosť horúco, ale fúkal zároveň vietor (však je to blízko vody). Takže keď bolo slnko najvyššie a práve nefúkalo, bol celkom úpek.
Poobedie
Popoludní som sa vybral na menšiu prechádzku, pretože dopoludnia som si toho naložil pomerne dosť a na druhý deň som potreboval byť plný síl.
Počas krátkej prechádzky som prešiel časť East Village, čo je pomerne pekná časť New Yorku. Boli tam zaujímavé budovy, nie príliš vysoké. Bolo tam aj dosť zelene v porovnaní s ostatnými časťami mesta, ktoré som doteraz videl. Na druhú stranu, na okraji pri rieke bolo sídlisko, kde bolo natlačené neskutočné množstvo bytov. Opäť to však bolo spríjemnené zeleňou, takže to nepôsobilo vôbec zle. Popri rieke viedla krásna promenáda, kde sa príjemne sedelo a pozorovalo mesto na druhej strane. Bol tam aj park, ktorého súčasťou bolo niekoľko ihrísk na beh, tenis a iné športy.
Tým sa skončil prvý deň motania sa po meste a čakala ma konferencia.
Deň tretí (29.8.2017)
Tu by sa patril zmieniť účel mojej cesty. Prišiel som na jednodňový workshop SASB2017, ktorý je nasledovaný trojdňovou konferenciou SAS2017. Pre mňa ma výrazne väčší význam workshop SASB, pretože tam mám mať prezentáciu našej práce. Ti z vás, ktorých priebeh workshopu nezaujíma navrhujem, aby jednoducho išli rovno na ďalší deň, pretože v tento deň sa nič iné neudialo. Jediná vec, ktora stojí za zmienku je, že keď som chcel prezentovať z môjho laptopu, došlo k nepredvídateľnému chovaniu a musel som si požičať laptop niekoho iného. Jednoducho projektor nebol veľmi Linux-friendly.
Pre tých, ktorý si chcú prečítať o priebehu workshopu, pokračujte tu (po anglicky), inak preskočte na deň štvrtý.
SASB 2017 workshop
Some photos from the workshop are available here.
Morning session
First invited talk was given by Matt Might from the White House, who's talk had two parts. First part was about abstract machines. The second part was kind of touchy. He was talking about his son's disease and how he got him cured. So it was about individual medicine and its perspective. Honestly, he has put his son in quite a risk and was lucky it helped. On the other hand, they didn't have many options.
Second talk was given by John Bachman (one of the organizations) about INDRA - an assembler of textual models to executable ones. He gave the very same talk on conference in Prague this year, but this time it was little bit more oriented on computer science point of view.
Next talk by Chelse Voss was about a tool for automated inference in rule-based models. They are using Kappa language for the work. They developed a logic for operating above the Kappa graphs (graphic representation of Kappa). Next they translate predicates to first order logic and solve them with Z3 Theorem Prover. They are able to predict some redundancy and inconsistency in the models.
Talk given by Nicola Paoletti was presented on CAV this year. It was about Syntax-guided optimal synthesis for chemical reaction networks. General idea was dealing with uncertainty in biological models. They are trying to synthesize CRNs according to given temporal property. Both rate coefficients and network structure might be unknown. They use Linear Noise Approximation to produce ODEs and program sketching to model incomplete information. They solve sketches with SMT over non-linear reals and ODEs - iSAT(ODE) solver.
Last talk before the lunch was given by Sriram Sankaranarayanan with title Towards personalized verification and synthesis for the artificial pancreas. The talk started by explanation why blood glucose control is so important. They are working on live control loop of insulin level and rest of the talk was about verification of the algorithm behind. Also, their goal is to create so called personalized models and issues they have to deal with.
Lunch
It was told us that we don't have lunch this day and we are supposed to go outside. However, suddenly, there was lunch available for us. It was classical take what you want and go system and it was quite delicious.
Afternoon session
The first talk of the afternoon session was given by Jonathan Laurent with title Causal analysis of rule-based models through counterfactual reasoning. Jonathan is a PhD student from university in Pittsburg. He was talking about some static analysis applied on Kappa models.
Next talk by A. Shukla about SMT Solving for Versicle Traffic System in Cells. The speaker explained, how systems, where mass is moving through compartments can be encoded into oriented graphs. Then, working with them might be done by encoding to SAT/SMT. The talk was actually about the encoding itself.
Talk given by Krishnendu Ghosh with title Computing similarity between multi-scale biological systems under uncertainty was quite hard to follow, so I honestly can't tell what was that about.
Then, Ferdinanda Campores (a colleague to Jerome Feret) was talking about Using alternative sums to express the occurrence number of extended patterns in site-graphs. It was about how they actually calculate number of occurrences for mass action kinetics in Kappa models.
Talk Visualizing model architecture given by John A.P. Sekar was really an interesting one. Even though it was mostly about visualization of rule-based models, there were some interesting ideas which we are actually developing for BCSL. It was mostly about some grouping of agents and rules together in order to reduce size of the models.
Last talk before my talk was given by Kim Quyen Ly. The title was Translating BNGL models into Kappa our experience and she showed the main differences between Kappa and BNGL. It turned out there is quite huge difference (all binding sites of a Kappa agent must be unique while in BNGL this is not required, binding sites might have multiple bonds BNGL while in Kappa only one).
My talk about Biochemical Space: A framework for formal description and annotation of complex biological processes was quite successful and I was quite satisfied with it. People seemed to be interested and had good questions. Best questions were about how deep we can go in zooming using :: operator and what is the (potential) usage of experiments in the platform. Moreover, after the workshop finished I had discussions with some people and they were quite curious about our work and were appreciating it.
The very last talk of the workshop was given by Pierre Boutillier. With it's title When rule-based models need to count, it was about extending Kappa models by counters. It was really interesting but I have to remark the authors of Chromar language has solved this problem quite more elegant.
Deň štvrtý (30.8.2017)
Deň sa začal doobednajšou časťou konferencie SAS. Prvý invited talk bol prezentovaný Petrom Mullerom. V podstate šlo o štandardizáciu tzv. seperation logics prekladom do spoločného prekladového formátu, pre ktorý sa vybuduje verifier (Viper). To sa dá urobiť pre všetky logiky, netreba znova programovať program na verifikovanie, stačí vždy urobiť iba prekladač. Zvyšok prednášky prezentoval, ako funguje Viper a urobil demo na niekoľkých programoch. Potom nasledovala prvá krátka session, v ktorej bol iba jeden talk od Chaoqiang Denga, ktorý bol celý čas otočený chrbtom k obecenstvu. Veľmi nezvyčajné.
Po prestávke nasledovala session o konkurentných programoch, po ktorej bol spoločný obed.
Ako poobedňajší program som si zvolil ďalšie potulky po meste. Vybral som sa z NYU (New York University) smerom na severo-západ, aby som sa dostal na tzv. The High Line, čo je bývalá nadzemná trať, ktorou jazdili vlaky medzi dvoma fabrikami. Dnes je táto trať zmenená na nádhernú nadzemnú záhradu, ktorá ponúka možnosť prechádzky, pri ktorej má človek nadhľad a je obklopený prírodou.
Cestou som šiel cez Washington Square Park, kde bolo veľmi veľa ľudí oproti ostatným parkom, ktoré som doteraz videl. Možno to bolo blízkosťou univerzity, i keď teraz cez leto to moc zmysel nedáva. Pokračoval som štvrťou Greenwich Village, čo je naozaj pekná časť. Už názov napovedá, že je tam veľa zelene. Cesty sú lemované mnohými stromami (pod pojmom mnohými chápte nadpriemerné množstvo na tunajšie pomery). Postupne som dorazil k začiatku spomínanej nadzemnej záhrady.
Prechádzka to bola veľmi pekná, len škoda, že bolo tak teplo. Našťastie na každom kroku bola lavička a človek si tak mohol posedieť. Nato, koľko ľudí sa tam premávalo, nebol vôbec problém si nájsť miestečko a vychutnať si očarujúce výhľady. Zaujímavé bolo aj len tak sedieť a počúvať okolitých ľudí. Zaujalo ma, že miestni ľudia nemajú problém sa dať do reči a len tak rozprávať o tom, čo ich práve zaujíma. Dokonca aj z úplne iných spoločenských vrstiev (nejaký úradník a robotník zo stavby). Tiež je fascinujúce počúvať ten ich typický slang ako “Ya know what I'm sayin'?” atď.
Zaujal ma aj útržok rozhovoru dvoch malých chlapcov, ktorý znel ako vytrhnutý z filmu:
Chlapec 1: “I love diving. It's my favorite thing in the world… except puppies!”
Chlapec 2: “What about yourself?”
Chlapec 1: ”…Uh… I don't know.”
Odtiaľ som zamieril do asi najhlavnejšieho centra mesta - Times Square. Musím povedať, šialenejšie miesto som asi ešte nevidel. Bolo úplne preplnené ľuďmi, všade samé blikajúce svetlá, ľudia lákajúci do podnikov, nekonečné množstvo obrovských obrazoviek, neustále jazdiace sanitky a policajti. V celom New Yorku som si všimol, že ľudia nie úplne dodržujú pokyny semaforov, no tu to bolo priam magické. Ľudia sa hromadne zrazu pohli, pritom na semaforoch sa nič nezmenilo. Vôbec som sa nechytal, čo (a prečo) sa deje, ale šiel som s davom.
Nakoľko pobyt na Times Square bol dosť psychicky aj fyzicky náročný, zamieril som odtiaľ na metro smer môj hotel, aby som si odpočinul.
Deň piaty (31.8.2017)
V tento deň som sa rozhodol, že navštívim viac prednášok, predovšetkým preto, aby som sa vyhol obedňajšej horúčave. Môj plán bol vyraziť z fakulty okolo tretej, ale predpoveď počasia hlásila búrku. Takže uvidíme.
Deň sa začal prednáškou Alexa Aikena o Proving Program Equality. Vysvetlil aké výhody by malo, keby sme v praxi vedeli dokázať, že dva programy sú si ekvivalentné (i keď nepovedal, čo presne to znamená). Cieľom bolo porovnať dva programy, o ktorých vôbec neviem čím a ako boli skompilované. Nakoľko kód bez cyklov sa dá riešiť SMT solvermi, zameral sa na dokazovanie ekvivalencie cyklov. Neskôr vysvetlil, že ekvivalenciou myslí iba to, že programy vracajú ten istý výsledok. Odprezentoval checker, ktorý funguje pomerne efektívne. Zvyšok prednášky bol o tom, ako checher používajú na overovanie, či vygenerovaný program robí to, čo má.
Po prestávke pokračovala prvá session. Zaujímavý talk tejto časti bol od Aws Albarghouthi s názvom Probabilistic Horn Clause Verification. Zaujímavý bol v tom, že do programov zaviedli pravdepodobnosť a kódovali to do Hornovych klausulí. Nad tým púšťali ich vlastný nástroj, veľmi originálna práca, ale potýkala sa s mnohými problémami, čo sa nakoniec aj ukázalo v diskusii.
Nakoniec som sa rozhodol vyraziť hneď po obede do Central Parku. Šiel som tam metrom, pretože to bolo dosť ďaleko. Prečo som nakoniec išiel cez najväčšiu horúčavu? Odpoveď je jednoduchá - okolo 15-16 hodine hlásili búrku. Chcel som preto predtým prejsť časť parku tak, aby som sa dostal do múzea American Museum of Natural History, kde by som prečkal búrku. Pôvodne som to chcel absolvovať celé neskôr, ale zistil som, že múzeum zarvaraju pomerne skoro a človek tam vraj môže stráviť netriviálne množstvo času. Okrem toho to bol môj posledný deň, ktorý som mohol využiť na pozerenie si mesta, pretože na druhý deň ráno sa už musím odhlásiť z hotela a poobede sa presunúť na letisko na večerný let.
Vyrazil som teda z fakulty na najbližšiu zastávku metra a odviezol sa niekoľko zastávok. Vystúpil som južne od parku a šiel si nakúpiť drobné suveníry na pamiatku. Potom som vstúpil do samotného parku. Musím priznať, že mi učaroval a považujem ho za najkrajšiu časť mesta. Naozaj tak dokonale udržiavaný park napriek obrovskému množstvu ľudí a veľkej rozlohe som ešte nevidel. Ľudia sa tu prechádzali, športovali, oddychovali, spali a neviem čo ešte. Prešiel som najprv iba veľmi malú časť, pretože som smeroval k spomínanému múzeu a už sa začínalo zmrákať.
Postupne som prišiel k múzeu a vošiel dnu, aj keď už to vyzeralo, že búrka nebude (čo nakoniec bola naozaj pravda). Ale aspoň som sa vyhol horúčave vonku. Vo vnútri bola očarujúca vstupná hala. Moje očarenie hneď skončilo, keď som videl veľkú frontu na vstupenky. Tak som sa tam chvíľu len tak motkal a zbadal som, že v druhom rohu sú akési automaty. Dali sa v nich tiež kúpiť vstupenky! Tak som sa vyhol dlhému čakaniu, i keď som musel platiť kartou (potreboval som minúť hotovosť, ale no čo už). Múzeum samotné bolo obrovské. Bolo priam nemožné prezrieť všetko, preto som si vybral iba to, čo ma zaujalo. Každopádne to bolo dosť bludisko, tak nakoniec som si pozrel to, kam som sa dostal, akokoľvek som sa snažil navigovať podľa mapky. Človek tam mohol vidieť život človeka v rôznych obdobiach, ale predovšetkým živočíchy a rastliny. Od živých dnešných zvierat (pod pojmom živých myslím, že tak vyzerali, ale boli umelé) až po kosti dinosaurov. Strávil som vo vnútri asi dve hodiny a videl som naozaj iba malú časť exhibície.
Potom ako som vyšiel von som sa vrátil späť do Central Parku. Z malej časti som obišiel najväčšie jazero, ktoré tam je. Únava z posledných dní ma začala dobiehať, tak som to už nesilil, porobil pár záberov a šiel na metro.
Deň šiesty (1.9.2017)
Posledný deň. Ak sa všetko podarí, mal by som opustiť USA a odletieť nazad do Viedne. Predtým ma ale ešte čakala doobednajšia časť záverečného dňa konferencie. Hneď poobede som mal v pláne odísť a presunúť sa na letisko.
Ráno som sa na hotely odhlásil a presunul sa na fakultu. Ako každý deň, dal som si raňajky a šiel do prednáškovej haly. Bohužiaľ, obsah prednášok šiel už mimo mňa. Jednak tam nebol žiaden invited speaker, čo znamená, že všetky prednášky boli príliš zamerané, takže som sa strácal, chýbali mi základné znalosti. Tiež som bol už dosť vyčerpaný z posledných dní, takže som strácal pozornosť.
Jedna vec, ktorú si nemôžem odpustiť a musím ju skritizovať bolo, ako fungovali chairovia jednotlivých častí konferencie (pre vysvetlenie - chair je osoba, ktorá ma zabezpečiť predstavenie prednášajúceho, podstarať sa, aby sa mu prednášalo dobre a pohodlne, prípadne ponaháňať ho, ak mu prednáška trvá dlhšie ako má a podobne). Nakoľko nebola k dispozícii žiadna technická pomoc, mali sa tohto ujať oni. Nič také sa však nestalo a tak sa často stávalo, že sa chudák prednášajúci trápil s tým, aby rozbehal prezentáciu. Ďalšia vec bola mikrofón. Neustále ho zabúdali dať prednášajúcemu, dokonca sa stalo, že si ho nechal predchádzajúci prednášajúci počas celej prednášky a zistili to až počas diskusie. Tiež uvádzanie prednášajúcich nemalo žiadnu formu, bolo to hrozne strohé akoby nevedeli, čo povedať. Napr. mne osobne sa stalo, že v momente, ako ma uvádzali, sa ma opýtali, ako sa vyslovuje moje meno. Až vtedy! Podľa výrazu tváre bolo jasné, že to nedáva, tak ma vlastne nepredstavila, vraj to mám urobiť sám. Veľmi profesionálne.
Celkom zaujímavá bola diskusia na záver konferencie, ktorá sa rozpútala počas záverečných slov. Padla otázka, či je naďalej potrebné vydávať zborník skrz Springer. Pozitíva boli, že vraj sponzorovali konferenciu a komunikácia s nimi je veľmi dobrá. Zdvihla sa však ak obrovská vlna odporu, prečo vydávať zborník a potom musieť platiť za prístup k nemu. Celkovo mám pocit z tejto diskusie, že Springu a podobným veciam odzvonilo.
Po obede som sa vybral na letisko. Absolvoval som takmer identickú trasu, ako keď som prichádzal, ibaže v opačnom poradí. Nakoľko som už pochopil, ako funguje metro a tranzit na letisko, zvládol som to bez akýchkoľvek komplikácií. Na samotnom letisku som sa jedine zabrzdil pri osobnej kontrole, kde bola slušná fronta. Našťastie čakanie v nej trvalo iba hodinu. Po kontrole som mal ešte chvíľu času, ktorý som si vyplnil čítaním. Nástup do lietadla začal dosť skoro pred odletom, čím sa vyhli zbytočným frontám. Samotný let ubehol pomerne rýchlo, navyše bol takmer o dve hodiny kratší ako cestou tam. Dostali sme nejaké to jedlo a pitie. Porečnil som s Bielorusom Slavom, ktorý bol na 2 týždne v USA a trochu som si aj podriemal. No aj tak som z lietadla vystúpil rozlámaný. Jediné, čo som chcel, bola moja posteľ. No na to som si musel ešte počkať. Autobus do Brna mi šiel až za dve hodiny. Po dostatočne dlhom posedávaní a prechádzaní sa prišiel autobus, ktorý ma bez problémov dopravil do cieľa. Tam som sa horko-ťažko doterigal a po bezmála 24 hodinách bez spánku som okamžite zaľahol. Koniec cesty!
コメント